Články‎ > ‎

Taiwan, Tibet, Rusko, alebo hranice Číny a ich interpretácia

posted Sep 22, 2013, 11:23 AM by Lukas Petrik

Dňa 21.7.2008 podpísali Rusko a Čína zmluvu, upravujúcu 4300 kilometrov dlhú spoločnú hranicu. V dokumente, ktorý v Pekingu podpísali ministri zahraničných vecí oboch krajín sa Rusko zaviazalo navrátiť Číne 174 kilometrov štvorcových ostrovného územia a ukončiť tým pol storočie rusko-čínskych územných nezhôd. Čína si tak môže zo zoznamu vyškrtnúť jeden z mnohých problémových bodov týkajúcich sa sporného teritória s niektorým so susediacich štátov. V prípade ostatných to však také jednoduché už nebude.

Okrem mediálne známych teritoriálnych sporov o ostrov Taiwan, či autonómnu oblasť Tibet (ktorú však krajiny sveta uznávajú ako súčasť čínskeho územia), alebo územné spory s Indiou, ide predovšetkým o menšie ostrovčeky v Juhočínskom mori, na ktoré si robia nárok okolité krajiny – Indonézia (ostrovy Natuna), Filipíny (oblasti Malampaya a Camago s ložiskami zemného plynu, plytčina Scarborough), či Vietnam (Paracelove ostrovy). Podobného charakteru sú aj otázky ohľadne ostrovov Senkaku (Diaoyu), ktoré sú síce pod kontrolou Japonska, no z historického hľadiska si a ne územne nárokuje aj Čína. Príčiny týchto územných sporov majú korene v minulosti a rodili sa z odlišného postoja medzi územným usporiadaním sveta v rovine moderných zmluvných vzťahov a a tradičným vnímaním hraníc ríše čínskeho impéria samotnou Čínou.

Už od najstarších čias sa Čína sama seba označovala ako Ríša stredu, pričom tento názov pretrval až dodnes. Takýto druh nerovnoprávneho, ba dokonca možno povedať až nadradeného postavenia, však Číňanmi nebol podopretý vojenskou silou, ale kultúrnou úrovňou. Tento koncept (tzv. koncept Wen) sa naplno prejavil v obdobiach, kedy rozhodujúce slovo na dvore získali školy konfuciánov a vo väčšej, či menšej miere sa udržal až do priamej konfrontácie Číny so západom, v kotrej ako je známe, Čína ťahala za kratší koniec. V rámci konceptu kultúrnej nadradenosti nebola dôležitá etnická príslušnosť, a Číňanom sa naopak mohol nazývať barbar, ktorý si osvojil čínsku kultúru, učil sa umeniu kaligrafie a skladal básne. Je prirodzené, že v rámci konfuciánskych princípov a hodnôt sa integroval do spoločenského systému a uznával cisára ako zvrchovanú autoritu a syna nebies. Za odmenu mohol vykonávať úradnícke funkcie a postupovať nahor v spoločenskom rebríčku.

Vidina pomalého spoločenského rastu sa samozrejme nepáčila každému, kto nebol etnickým Číňanom. Je preto prirodzené, že v čínskych dejinách sa stretávame s agresormi, ktorý si chceli luxus a výsady plynúce z vysokého spoločenského postavenia vydobyť násilím. Títo barbari ohrozovali Čínu predovšetkým zo severu a západu. Keď koncept násilia (tzv. koncept Wu) prevládol nad konceptom Wen, nastúpila diplomacia. I tá sa však snažila udržiavať nadradenosť cisára formou (z čínskeho pohľadu) nerovnoprávnych vzťahov, ktoré boli deklarované oficiálnym uznaním čínskeho panovníka za zvrchovaného vládcu. Odemnou za túto „loajalitu“ boli honosné dary venované podriadenému, ktorý si však v praxi často udržal nezávislosť. Súčasťou tohoto, tzv. tributárneho systému bolo utužovanie obchodných kontaktov, z ktorých zvyčajne profitovali obe strany.

Čínska strana pri svojich teritoriálnych nárokoch v súčasnosti opiera svoje argumenty o množstvo prameňov, ktoré dokladajú vyššie spomenutú nadradenosť, poukazujúc pritom na historickú kontinuitu medzi obdobím cisárstva, Čínskej republiky a Čínskej ľudovej republiky. Takýto koncept samozrejme nie je povôli krajinám, ktorých územie je nejakým spôsobom ošetrené medzinárodnými zmluvami uzatvorenými na báze rovnoprávnosti (hoci aj v týchto prípadoch sa často nektoré národy cítia viac, alebo menej poškodené). V rámci Číny je tento problém zrejmý najmä v Tibete, ktorý Čína, vychádzajúc predovšetkým z historických skutočností dynastie Qing (1644-1911), považuje z integrálnu súčasť svojho územia. Absencia argumentov z druhej strany tomuto faktu nahráva. Uvedomujúc si špecifickosť situácie v Tibete sa Čina snaží riešiť jeho status autonómiou.

Po konfrontácii Číny so západom sa situácia zmenila. Oslabená Čína sa dostala do úlohy, v ktorej viac nemohla požadovať potvrdenie mocenského postavenia v regióne východnej a strednej Ázie a preto musela uznať územné nároky iných krajín a to formou rovnoprávnych zmlúv. Takto sa zrodila aj Nerčinská zmluva, podpísaná v roku 1689, ktorá bola logickým vyústením konfliktu o Priamursko a historikmi je hodnotená ako prvá moderná zmluva v dejinách Číny. Zmluva bola niekoľko krát revidovaná, pričom Aigunskou zmluvou z r. 1858 a Pekingskou zmluvou z r. 1860 sa tak stalo výrazne v prospech Ruska.

V polovici 19. storočia, počas ópiových vojen sa Čína kvôli svojmu skostnatelému systému úradníctva, korupcii a mnohým poločensko-ekonomickým problémom dostala do postavenia okupovanej krajiny a bola nútená uzavrieť niekoľko nevýhodných zmlúv, ktorými prenechala faktickú kontrolu nad ekonomicky vyspelými oblasťami západným mocnostiam. Tento trend pretrval aj v 20. storočí, kedy sa na scéne objavuje silnejúce Japonsko. V jeho prospech stratila Čína Taiwan a viaceré ostrovy v Juhočínskom mori, Madžusko a kontrolu nad niekoľkými oblasťami na pevnine. Ich znovuzískanie bolo prevažne vecou usporiadania sveta po skončení druhej svetovej vojny, no na vyriešenie všetkých sporných otázok ohľadne čínskych teritoriálnych nárokov za všeobecného konsenzu zúčastnených bude treba ešte nejakú dobu čakať.

Lukáš Petrík, 28.7.2008

Comments