Články‎ > ‎

Vlastniť, či vyvlastniť? Riešenie rozvoja poľnohospodárstva udelením vlastníckych práv na pôdu roľníkom

posted Sep 22, 2013, 11:18 AM by Lukas Petrik   [ updated Sep 22, 2013, 11:23 AM ]
Najstaršie remeslo je vo východnej Ázii stále živé, stále vynáša. Môžeme sa o tom presvedčiť, keď sa pozrieme na krajiny ako Japonsko, Juhokórejskú republiku, či Taiwan. Ľudia takto zárobkovo činní nielenže vlastnia počítače, autá ale aj investujú do akcií a dovolenku môžu tráviť v zahraničí. Reč je samozrejme o práci v poľnohospodárskom sektore. Avšak farmári Ríše stredu stále nie sú na tom tak dobre, ako roľníci z menovaných krajín, hoci cesta k ružovej konzumácii je i tu možná. Po zrušení komún v 80. rokoch a priznania obmedzených práv vlastniť pôdu sa ekonomická situácia roľníkov výrazne zlepšila, hoci väčšina z nich si nekúpila autá, ako ich japonskí kolegovia, ale iba bicykle. Odvtedy bol potenciál ekonomického rozvoja brzdený nedoriešením uznania úplných vlastníckych práv na pôdu, umožňujúcich dlhodobejšie investície, ktoré by vybavili obyvateľov vidieka väčším kapitálom a zlepšili by ich životný štandard. V súčasnej dobe roľníci neinvestujú do finančne a časovo náročnejších projektov, ako budovanie infraštruktúry, zavlažovacích systémov, skleníkov, rybníkov či vysádzania stromov. Pôda nie je ich a preto osud ich investícií by bol neistý. Hodnota a objem ich produkcie je nízka, tak isto ako aj miera ich konzumácie a ako vieme, bez konzumácie nie je blahobyt a pokrok.

I po zrušení kolektívneho poľnohospodárstva je pôda stále majetkom vyššieho administratívneho celku na úrovni dediny, hoci musí byť prerozdelovaná roľníkom do užívania, zvyčajne na dobu okolo 30 rokov. Počas tohoto obdobia je pôda virtuálne majetkom daného roľníka, samozrejme bez možnosti s ňou obchodovať či dediť ju. Zásah ruky štátu do tohoto virtuálneho vlastníctva v danom období by mal byť vylúčený. Bohužiaľ ruka štátu je zdá sa stále aktívnejšia a zaberanie pôdy pre iné než poľnohospodárske účely bez konzultácie, či adekvátnej kompenzácie roľníkov sa hrozivo znásobilo. Z predaja pôdy tak namiesto chudobných farmárov profituje administratívny celok disponujúci pôdou, čím sa od roľníkov vzďaľujú peniaze, ktoré by mohli slúžiť na ich sociálne zabezpečenie.

Nová päťročnica formálne ráta s posiľňovaním užívacieho práva farmárskej pôdy a s transparentnejšou evidenciou o dočasnom vlastníctve pôdy danou osobou a ďalej so štandardizovanejším a spravodlivejším spôsobom náhrady zabratej pôdy. Ako sa ukázalo, vydávanie formálnych dokumentov o prepožičaní pôdy roľníkom istým spôsobom v rozmedzí rokov 1999-2002 stimulovalo investície do pôdy a to i tie dlhodobejšie. Roľníci zrejme pocítili bezpečie, ktoré im vláda pomocou daných listín vyjadrila. Po danej dobe však toto nadšenie znovu upadlo. Naznačené reformy sú preto jediným spôsobom, ako riešiť veľké množstvo závažných problémov – prehlbujúcu sa príjmovú priepasť medzi vidiekom a mestom, hrozbu silnejúceho importu poľnohospodárskych produktov, ktorý umožnil vstup do WTO a konečne zlepšenie životnej úrovne väčšiny obyvateľov Číny – čiže roľníkov.

Prechod k plnému vlastníctvu pôdy nie je ale bez rizika. Je to sociálny experiment, ktorého sa čínska vláda oprávnene obáva, hlavne keby k nemu došlo náhle. Dá sa predpokladať, že za takýchto okolností by veľa roľníkov odpredalo malé kúsky pôdy, ktoré by im nemohli zadovážiť obživu a odišli by skúšať šťastie do mesta. Migračná vlna zaplavujúca mestá by vážne ohrozila sociálnu stabilitu. Roľníci odpredávajúci pôdu zároveň odpredávajú i zázemie kam by sa mohli vrátiť, keby v meste nenašli prácu. Preto sa v tomto smere, dá s postupom čínskej vlády súhlasiť. Ďalším vysvetlením, prečo je pre čínsku vládu tak ťažké prejsť od slov k činom v oblasti rozvoja vidieka je fakt, že hoci okolo 50% obyvateľstva je zamestnaných v poľnohospodárstve, podieľ tohoto odvetvia na celkovom HDP je iba okolo 15%. Preto sa nezdá príliš efektívne obracať pozornosť opäť k tomuto odvetviu, ktoré sa dostalo do tieňa priemyslu už na začiatku kolektivizácie v 50-tych rokoch. Vtedy môžeme pozorovať počiatky nerovného vzťahu týchto dvoch ekonomických sektorov. Investície prúdili v drvivej väčšine do rozvoja priemyslu, ktorý bolo treba vybudovať na zelenej lúke a väčšia poľnohospodárska produktivita mala byť dosiahnutá inštitucionálnou zmenou, to znamená kolektivizáciou, vychádzajúc z predpokladu, že keď roľníci budú pracovať v kolektívoch, ktoré budú zároveň i vlastníkmi pôdy, výnos bude väčší. Poľnohospodárstvo malo poskytnúť úspory potrebné pre investície do priemyslu, ako aj suroviny pre ľahký priemysel. Ďalej ceny poľnohospodárskych produktov boli tlačené dolu, čo malo zabezpečiť nízke platy v mestách a tým znovu podporiť industrializáciu.

Aby ale čínska vláda skutočne mohla pomôcť roľníkom a zabrániť ich ochudobňovaniu, bude sa musieť cestou privatizácie pôdy zrejme vybrať. A to aj preto, aby tak predišla sociálnym nepokojom plynúcim z tlaku miestnej administratívy na roľníkov a z ich finančnej situácie, ktorá sa síce po ústupe kolektivizačného úsilia výrazne zlepšila, ale ani zďaleka nie je uspokojivá. Čínsky premiér Wen Jiabao sám prehlásil, že dlhodobá zanedbanosť ekonomického rastu vidieka sa v súčasnosti odráža v silnom sociálnom napätí, ktoré panuje v danej časti spoločnosti. Zdá sa teda, že dvere pre reformu sú otvorené. Avšak hrozba následkov z urýchlenej privatizácie, bez podrobnej analýzy dopadov na spoločnosť by moha súčasnú spoločenskú situáciu v Číne do veľkej miery destabilizovať. Takže diskusie sa zatiaľ uberajú smerom k opatreniam ako zníženie daní roľníkom, finančná injekcia zdravotnému systému či bezpoplatkový základný stupeň školskej výuky. Takto má ale miestna byrokracia stále dostatok miesta pre machinácie s pôdou, ktorá roľníkov živí a ktorej užívanie na dobu zhruba 30 rokov majú formálne garantované. Na tejto „garantovanej“ pôde často začnú vyrastať nové výrobné závody. Právo konvertovať pôdu na stavebný pozemok majú lokálni držitelia moci a tam aj ostane väčšina peňazí, ktoré investori zaplatia. Rovnako naivné by však bolo dúfať, že narýchlo pripravená privatizácia pôdy by nemala svoje riziká. V krajine s veľkou rozlohou a raketovým ekonomickým rastom, kde sú sociálne rozdiely skutočne obrovské, ako je tomu v prípade Číny, platí tento fakt dvojnásobne.

Netreba zabúdať, že i zahraniční investori nesú značnú časť zodpovednosti za vznik tejto situácie. Nemali by dychtiť len po zisku ale aj po morálnej bezúhonnosti a zaujímať sa, ako bola pôda pre ich komerčné plány nadobudnutá, hlavne či kompenzácia predchádzajúcich užívateľov bola spravodlivá. Bezohľadné správanie miestnej samosprávy, ktoré kritizoval i premiér Wen Jiabao, umožňuje i ignorantský prístup podnikateľských subjektov, čínskych, či zahraničných.

Michal Vázal, 22.4.2008