Články‎ > ‎

Yin a Yang čínskej urbanizácie

posted Sep 22, 2013, 11:12 AM by Lukas Petrik   [ updated Sep 22, 2013, 11:23 AM ]

Pokrok a stabilita, dve základné axiómy čínskeho vládneho kabinetu. Ekonomický pokrok a sociálna stabilita – yin a yang kontrolujúci osud Číny. Ekonomický pokrok vytvára zárodky budúcich bariér v podobe nových sociálne rizikových skupín a naopak – bez tohoto pokroku hladina chudoby v Číne neopadne. Rovnica pre čínsky blahobyt zjednodušená ad absurdum znie – viac ľudí do miest, menej ľudí na vidieku. V priemysle a vyšších odvetviach ekonomiky lokalizovaných v mestách čakajú vyššie platy, menej ľudí na vidieku si zas prerozdelí väčší zisk z poľnohospodárskej produkcie. Rast percenta urbanizácie sa už dávno stal prostoduchou reklamou na rast ekonomický. A ak percento v skutočnosti nerastie tak rýchlo, rastie aspoň v prognózach, hoci je to v rozpore s yin-yangovou rovnicou. Nikto zrejme nedokáže predpovedať synergický efekt všetkých sociálnych, environmentálnych a konečne i ekonomických defektov, ktoré majú pôvod v súčasnej takzvanej urbanizácii a ekonomických dostihoch. V urbanizačnom vývoji môžeme ale nájsť i pozitívne trendy, ako bude poukázané nižšie.

Voľba je ale do veľkej miery obmedzená. Pôdne zdroje sú v tejto krajine zvlášť nedostačujúce a populácia, ktorá sa na nich koncentruje nezvyčajne veľká. Preto jedine rozvoj komerčných aktivít môže uľaviť vidieku a tým i jeho obyvateľom, ktorí v tejto výrobnej oblasti zostanú. Médiá zvyčajne vykresľujú len časť tohoto fenoménu. Zameriavajú sa na tok obyvateľstva z vidieckych oblastí do veľkých miest. Hoci tieto veľkomestá sú centrami priemyslu a obchodu, ich potenciál absorbovania migrantov z vidieka je obmedzený. Toto mediálne a zrejme aj politicky jednostranné ponímanie je možno oprávnene vyvolané sociálnymi problémami, ktoré sa v tomto prúde vnútornej migrácie kumulujú. V súčasnej dobe zrejme nie je príliš nutné stimulovať vidiečanov aby si hľadali prácu v meste. Odchádzajú sami, často hneď po ukončení základného či sekundárneho vzdelania kvôli nedostatku práce na vidieku, či proste len kvôli tomu, že farmárčenie im už nevonia. Dôležitejšou úlohou pre administratívu je vytvoriť podmienky umožňujúce sa im v mestách aj trvalo usadiť.

Ide už o druhú generáciu vnútorných migrantov od reforiem Deng Xiaopinga na začiatku 80. rokov, ktoré konečne doširoka otvorili brány pre urbanizáciu (prebytok pracovnej sily na vidieku stúpol približne na 35%). Dovtedy boli vidiečania pripútaní k pôde aby tak kompenzovali obmedzenie investícií do technologického rozvoja poľnohospodárstva a nasýtili ľudí v meste. V súčasnosti oficiálne štatistiky udávajú počet ľudí hľadajúcich prácu v mestách na 100 miliónov, niektorí odborníci uvažujú až o 140 miliónoch obyvateľov. Miera industrializácie ale stále prevyšuje mieru urbanizácie. Veľkomestá sú síce pracoviskom stotisícov roľníkov ale vo väčšine prípadov nebudú domovom ich detí. Hoci v mestách pracujú a bývajú ich prístup k rôznym formám sociálneho zaopatrenia je veľmi obmedzený, preto i táto generácia migrantov sa v starobe zrejme bude musieť uchýliť na vidiek a veľkomestské pevnosti ostanú nedobyté. Väčšina týchto ľudí pracuje v stavebníctve, vo výrobnom a ťažobnom priemysle, kde sa kvôli zlým platovým podmienkam odmietajú zamestnať čistokrvní mešťania. Nejaká forma sociálneho zabezpečenia je v týchto kruhoch neznámym pojmov, dokonca i dochvíľnosť vyplácania peňazí je problémom, do ktorého musí každoročne vstupovať štát, aby robotníci a stavbári uvideli svoje peniaze aspoň pred Sviatkom jari, najdôležitejším čínskym sviatkom na začiatku roku. Po prekročení produktívneho veku sa väčšina robotníkov z radov roľníkov bude musieť uchýliť k útočisku svojich predkov – k pôde, ktorej výnosy im ponúknu aspoň čiastočné sociálne zabezpečenie.

Ich deti – tretia generácia – sú tiež ovplyvnené postavením migrujúcej pracovnej sily, čím sa tento problém prenáša i do vzdialenejšej budúcnosti (predpokladá sa, že zhruba 20% z migrujúcej populácie predstavujú deti). Pololegálne postavenie týchto roľníkov, ktorí sa kvôli práci vzdialili z domova, vo veľkom pramení z právneho rozdelenia populácie na vidiecku a mestskú, obmedzujúceho jej priestorovú mobilitu a prístup k zaopatreniam rôznej povahy. Tento systém bol zavedený za Maa, ako jeden z hlavných nástrojov kontroly populácie. Posledných desať rokov sa ale jeho aplikácia pod vplyvom dopytu práce stále zmierňuje. Zároveň ide i o politické gesto, aby sa časť zisku, ktorý sa hromadí vo veľkých čínskych mestách dostala i ľuďom, na ktorých ekonomický vývoj „zabudol“ hoci sú tak isto jeho strojcami, a pre podporu ktorých mestá nevyčleňujú takmer žiadne peniaze. Istá forma obmedzenia ale zrejme pretrvá, aby bolo zabránené rastu slumov v prímestských zónach. Preto populačná kontrola bude oslabovať hlavne v menších mestách.

Deti so statusom vidiečana majú komplikovanejší prístup k výuke, často vo forme nezmyselných obštrukcií zo strany samotných škôl, inokedy je pre nich vzdelávanie zase drahšie než pre rodených mešťanov. Vzdelanie je ale jedným z kľúčových predpokladov ich uchytenia sa v mestskom prostredí. Existujúci trh práce v mestách je pomerne nasýtený, zvlášť vo vyšších sektoroch ekonomiky. Po vstupe do WTO ku koncu roku 2001 bolo zo štátnych podnikov prepustených množstvo zamestnancov, ktorý konkurujú roľníkom pri hľadaní práce v 2. a 3. sektore. Keď deti zas nevoľky ostávajú na vidieku v opatere starých rodičov, dlhé odlúčenie od rodičov môže na ne pôsobiť negatívne a ovplyvniť ich študijné výsledky. Dá sa tiež predpokladať, že podľa štruktúry rodiny ostávajúcej na vidieku, budú musieť zastávať neadekvátne množstvo práce.

Problémom sú aj ubytovacie kapacity. Preto v súčasnosti môžu väčšie čínske mestá prijať iba zlomok prebytku vidieckej pracovnej sily. Okrem toho rast veľkých miest obmedzuje i nedostatočnosť pôdnych zdrojov ako i pitnej vody. O racionálnosti plánov mestského rozvoja by sa dalo v mnohých prípadoch tiež uvažovať. Namiesto budovania bytov a sociálnej štruktúry pre migrantov, je často investované do samoúčelných a reprezentatívnych projektov, ako napr. kancelárskych parkov, ktoré následne často zívajú prázdnotou. Paradoxne veľa robotníkov nachádza v v týchto projektoch prácu a prispieva tak k frenetickej staviteľskej aktivite ohrozujúcej čínsky trh s nehnuteľnosťami ako i k vlastnej diskriminácii.

Zdá sa teda, že okrem osídľovania veľkých miest, je treba uvažovať aj nad inými formami urbanizácie, ktoré by umožnili prechod kvantitatívne významnejšej časti obyvateľstva do miest a to s menšími sociálnymi rizikami.

V Číne sú samozrejme i mestá menšie, ktorých výhodou je, že sú čo do ekonomických ako i sociálnych štruktúr viac napojené na vidiek. Ich populácia je menšia ale ich počet zas väčší. Na začiatku 80. rokov v nich sídlilo zhruba 34% vidieckej populácie. Pri reálnom rozšírení ich obyvateľstva by bola dosiahnutá ubytovacia kapacita pre 140 miliónov ľudí. Pozitívom urbanizácie na tejto úrovni je priamy kontakt mestečiek s prebytkom pracovnej sily na vidieku a možnosť jej pozvoľnej realizácie podporou ekonomického rozvoja v daných oblastiach. Roľníci by v týchto mestách mohli najprv pracovať na čiastočný úväzok a tak si podľa potreby zachovať styk so svojou pôdou či príbuznými. Z ekonomickej stránky by zas bolo výhodné, že by nemuselo byť ihneď investované do výstavby veľkého počtu obytných priestorov.

Život na pomedzí mesta a dediny by umožnil migrantom, ktorí väčšinou pochádzajú z mladších generácií, lepšie napĺňať tradičné rodinné funkcie ako napr. opatera rodičov v starobe (na konci roku 2005 bolo v Číne 147 miliónov ľudí nad 60 rokov z toho až 80% z nich žilo vidieku). Po odchode do vzdialených miest, vždy nastane v rodine určité napätie, problematizuje sa hlavne situácia starých rodičov, pre ktorých sú deti často formou „dôchodkového poistenia“. Ich odchod do mesta je zrejme nemysliteľný kvôli zlým ubytovacím pomerom a hlavne zatiaľ čo na vidieku sa čiastočne môžu živiť obrábaním pôdy, v meste by pravdepodobne prácu nenašli. Keďže urbanizáciou na úrovni menších miest si roľníci zachovávajú užší vzťah so svojím pôvodným prostredím, prenášajú ľahšie do neho i svoje know-how prípadne i kapitál. Takto dochádza k postupnému pozitívnemu ekonomickému rozvoju vidieka. Komercializácia života roľníckych domácností, hlavne v blízkosti miest kde je možnosť zamestnať sa v priemysle či v službách viac naporúdzi, navodzuje zásadné zmeny v prospech zväčšovania blahobytu roľníkov. V niektorých z týchto oblastí väčšina „nových“ obyvateľov vidieka (ťažko už hovoriť o roľníkoch) pracuje v meste, avšak býva na dedine, kde investujú do nehnuteľností resp. si otvárajú menšie obchody. Do týchto prímestských zón sa dokonca začínajú vysťahovávať i obyvatelia mesta, pretože tu nachádzajú menej hektické prostredie. V prípade práce vo veľkomestách je už takéto presmerovanie kapitálu menej bežným javom, keďže prišelci, kvôli vyšším životným nákladom a novému životnému štýlu často väčšinu peňazí minú už v mestách a na vidiek sa vrátia zrejme až v postproduktívnom veku, kedy zrejme už nemajú moc veľký osoh pre rozvoj vidieckych oblastí.

Michal Vázal, 8.4.2008