O Číne‎ > ‎

Čínsky jazyk a jeho špecifiká

Čínsky jazyk, (alebo skôr čínske jazyky) je jazykom, ktorým hovoria príslušníci etnika Han (etnickí Číňania) na území dnešnej Čínskej ľudovej republiky, Taiwanu a Singapuru, ale aj početné čínske komunity žijúce v zahraničí. Patrí do rodiny Sino-tibetských jazykov. Čínske písmo je znakové, čiastočne zachytávajúce význam, alebo zvukovú podobu slova, či slabiky a má za niekoľko tisíc ročnú históriu.

Čínština ako hovorový jazyk:

V rámci čínskeho jazyka možno hovoriť o viacerých dialektoch, o ktorých v súčasnosti neexistuje jednotný názor, či ich možno považovať za dialekty, alebo samostatné jazyky. Ich zvuková podoba sa výrazne líši a to predovšetkým medzi severnými a južnými dialektami. Preto sa čínština niekedy označuje aj ako makrojazyk, pozostávajúci z 13 subjazykov.
Oficiálne používaná čínština ako na pevnine, tak aj na Taiwane, je založená na pekingskom dialekte a zvykne sa jej hovoriť mandarínčina, alebo mandarínsky jazyk (v čínštine tzv. putonghua, resp. guoyu). Odhaduje sa, že mandarínskou čínštinou, a nárečiami v rámci nej hovorí približne 850 miliónov ľudí. Medzi najpočetnejšie dialekty/subjazyky patrí dialekt Wu, ktorým sa hovorí v oblastiach Šanghaja a provincie Zhejiang, dialekt Yue, nazývaný aj kantončina a dialekt Min, ktorým sa hovorí predovšetkým v provincii Fujian a na Taiwane.
Oficiálny čínsky jazyk, teda mandarínčina je charakteristický vysokým stupňom homofónie, čo znamená, že slabiky s rovnakou zvukovou podobou majú často krát iný význam. Celkový počet základných slabík v mandarínčine je 411, pričom pre väčšinu znich existuje výslovnosť v štyroch zvukových podobách, alebo v štyroch tónoch. Kombináciou tónov a základných slabík je výsledok v podobe vyše 1300 možných slabík v rôznej výslovnosti (nie každá základná slabika má výslovnosť v každom zo štyroch tónov). Slabiky sa prepisujú do latinky spôsobmi, ktoré zodpovedajú jazykovým zvyklostiam v tej-ktorej krajine. V súčasnosti sa však tieto prepisy dostávajú do úzadia a sú postupne vytláčané medzinárodne štandardizovaným prepisom, tzv. pinyin zimu. Tóny sa v prepise zväčša nezaznamenávajú, avšak pre účely výuky je možné ich v prepise uviesť. V takomto prípade sa označujú nasledovne:
1. tón (tzv. rovný) – označuje sa vodorovnou rovnou čiarkou nad slabikou (-).
2. tón (tzv. stúpavý) – označuje sa čiarkou písanou nad slabikou, ktorá stúpa smerom zľava do prava (/)
3. tón (tzv. lomený) – pripomína mäkčeň písaný nad slabikou (ˇ)
4. tón (tzv. klesavý) – označuje sa čiarkou nad slabikou klesajúcou zľava do prava (\)
Slabiky majú určitú fonetickú štruktúru a skladajú sa z iniciál a finál, pričom existujú slabiky, ktoré z fonetického hľadiska nemajú inaciálu, alebo finálu. Zjednodušene možno povedať, že iniciála je v prepise pinyin zimu začiatočné písmeno slabiky (v prípade keď na začiatku slabiky stojí zh, ch, sh sú iniciálou tieto dve prvé písmená) a finála je všetko, čo nasleduje za ňou. Výnimkou sú samozrejme slabiky, ktoré nemajú iniciálu (slabiky, ktoré sú písané s písmenom y, alebo písmenom w na začiatku). V súčasnej čínštine je väčšina slov dvojslabičná, nájdu sa však aj jednoslabičné, alebo troj a viacslabičné slová.